Keď sa deti neodsťahujú od rodičov: Je „mamahotel“ na Slovensku nutnosť alebo voľba?

26.11.2025

Prečo na Slovensku zostávajú aj dospelé deti žiť v jednej domácnosti s rodičmi? Môže za to nedostatok bytov a ich vysoké ceny, alebo pohodlnosť mladých? Viac ako polovica ľudí vo veku 25 - 34 rokov žije stále s rodičmi. Toto číslo podľa štatistík narástlo za posledných desať rokov. Podľa veľkého prieskumu rodín UNIQA dokonca väčšina mladých ľudí očakáva, že bývanie im zabezpečia rodičia – no súhlasí s tým len 40 % rodičov.

 

Oliver (27) sa po štúdiách v Prahe vrátil domov a istý čas býval u rodičov. „Nedalo sa to vydržať. Nemal som žiadne súkromie. Otec stále kontroloval, čo som kúpil do chladničky, kam idem, koľko miniem. Pôvodne som sa chcel odsťahovať až s priateľkou, ale urobil som to skôr. Mal som však kam odísť — som jedináčik a zdedil som byt po babke.“

Opačnú skúsenosť má Adam (26), ktorý sa od rodičov nechystá odísť. „Máme dobré vzťahy. Každý deň, keď prídem z roboty, mama niečo dobré uvarí. Dáme si večeru, s tatkom pozeráme futbal. Som ich jediný syn, podľa mňa by im bolo smutno, ak by som odišiel. A ja by som bol niekde v podnájme sám? Takto nám je lepšie. Raz si kúpim na hypotéku niečo vlastné. Na domácnosť so súhlasom našich neprispievam, takto si môžem sporiť…“

Keď nie je kde, ani za čo bývať

Téma bývania a spoločnej domácnosti s rodičmi nie je čiernobiela. Na prelome tisícročí žila s rodičmi tretina mladých Slovákov vo veku 25-34 rokov, dnes je to vyše polovica. Pri mamách častejšie zostávajú mladí muži ako ženy.

Psychologička Kornélia Ďuríková z Ligy za duševné zdravie vysvetľuje, že rozdielne očakávania môžu viesť k napätiu: „Do bývania vstupuje dostupnosť hypoték, nedostatok bytov aj nízke príjmy pri niektorých profesiách. Často mladí jednoducho nemajú inú možnosť, ako zostať s rodičmi.“ To, čo môže vtedy podľa nej pomôcť, je spoločné hľadanie východiska. „Či na nejaký čas mladým pomôcť a bývať spolu - ale s nejakými podmienkami. Určite by sa mladí mali na spoločnom bývaní finančne podieľať. A samozrejme, nemôžu očakávať, že pomoc rodičov bude automatická a bude to tak na večné veky. Treba si ujasniť, o aké obdobie pôjde, a skôr podporovať mladých ľudí k samostatnosti.“ 

Mamahotel ako pohodlná voľba

Ako sa vôbec stane, že dospelému dieťaťu sa nechce odísť od rodičov? Je to preto, že mu mama uvarí, vyperie a uprace? A prečo to rodičia dopustia? „Toto je ten pravý mamahotel. Dokonca sa stáva, že rodičia dieťa nechávajú žiť u seba doma bez akéhokoľvek príspevku aj v dospelosti, nech si ono užíva svoje peniaze. Často sa vtedy vidina samostatného bývania stráca, pretože akosi nie je dôvod brať si hypotéku, hoci finančný základ mladý človek už má,“ vysvetľuje psychologička.

Problém nastáva, keď sa z nutnosti stane komfort. „Ak rodičia robia všetko za dospelé dieťa — varia, upratujú, tolerujú neprispievanie na domácnosť, mladý človek stráca motiváciu osamostatniť sa,“ hovorí Ďuríková.

Takýto stav sa podľa Kornélie Ďuríkovej vyvinie postupne. A prečo to vôbec rodičia dopustia, alebo sami dieťa k takémuto spolužitiu povzbudzujú? „Ak je rodič príliš ochranársky, ak dieťa chce pripútať k sebe, pretože si tým rieši svoje osobné témy a nechce ho pustiť. Ak sa však prešvihne doba do 30 rokov veku mladého človeka, aj on začne vnímať a využívať výhody takéhoto spolužitia. V nadväzovaní vzťahov môže byť neúspešný, alebo dokonca ani vzťah nehľadá. Vtedy sa už stále ťažšie odchádza.“   

Pomoc rodičom – iný, legitímny príbeh

Sú však aj situácie, keď spoločné bývanie nie je komfort, ale povinnosť. Táňa (33) žije s mamou, ktorá má začínajúcu formu Alzheimerovej choroby. „Mama by sama už bývať nemohla. Väčšinu výdavkov platím ja. Vyrástla som iba s ňou, starala sa o mňa ako slobodná matka, teraz sa ja postarám o ňu. Nasťahuje sa k nám aj môj partner. Nechcem sa zamýšľať nad budúcnosťou, bojím sa chvíle, keď mama bude potrebovať celodennú starostlivosť.“ Psychologička dodáva: „Deti by mali s rodičmi bývať len vtedy, keď ide o reálnu pomoc. Inak to nedáva zmysel.“

Ekonomická realita a potreba ochrany domova

Podľa veľkého prieskumu rodín UNIQA väčšina mladých ľudí očakáva, že bývanie im zabezpečia rodičia – no súhlasí s tým len 40 % rodičov. Tento rozdiel v očakávaniach vytvára tlak na rodiny a zároveň ukazuje, aké dôležité je finančné plánovanie.ň

„Otázka vlastného bývania je pre Slovákov zásadná, chcú bývať vo svojom a je to zároveň ich najväčšia životná investícia. Mladí dnes viac sporia a investujú, čo je skvelý základ, no vlastné bývanie je pre nich často stále nedostupné. Osamostatniť sa neznamená len odsťahovať sa – znamená začať myslieť na svoju finančnú budúcnosť. Kto si už v dvadsiatke vytvorí systém sporenia a investovania, získa v tridsiatke slobodu rozhodovať sa podľa seba, “ hovorí generálny riaditeľ UNIQA Rastislav Havran.

Kedy je správny čas „vyletieť z hniezda

Spoločné bývanie rodičov a detí teda podľa psychologičky dlhodobo nerobí „dobrú krv.“  Kedy je však ten správny čas na to, aby deti „vyleteli z hniezda?“

„To je individuálne. Okolo 25-ho roku, keď mladý človek končí aj vysokoškolské vzdelanie a je schopný postaviť sa sám na vlastné nohy, vtedy by sa mal začať starať sám o seba,“ hovorí Kornélia Ďuríková. Problém môže nastať, ak by dospelé dieťa už najradšej odišlo, ale nemá dosť financií na hypotéku či podnájom. “To môže mladých frustrovať, vyvolávať vnútorné napätie na oboch stranách, a postupne zrejme aj konflikt v rodine. Všetko je to však o komunikácii a o vzájomnom pochopení reality toho druhého. Ak rodič vníma, že je to len prechodné obdobie a vidí, že dieťa sa snaží a hľadá možnosti, malo by to byť ok. Situácia, že mladý človek chce odísť, no zatiaľ to finančne nezvládne, je však vždy lepšia ako opak- keď by odísť mohol, no nechce sa mu,“ tvrdí Kornélia Ďuríková.  

Najdôležitejšia je teda komunikácia — či je spolužitie len dočasné a smeruje k samostatnosti, alebo sa z neho stáva pohodlná trvalá voľba.