Psychológ Michal Bača: Spoločné stolovanie máme v sebe zakorenené – ak oň prichádzame, platíme psychikou aj zdravím

24.11.2025

Čo nám spoločné stolovanie prináša? Ako súvisí s pocitom bezpečia v rodinách a ako môže zlepšiť naše vzájomné vzťahy? Psychológ Michal Bača z Ligy za duševné zdravie tvrdí, že jedenie v pokoji s blízkymi ľuďmi nám pomáha odbúravať stres a naberať novú energiu.

Prieskum finančného domu UNIQA o živote slovenských rodín ukázal zaujímavý jav - že členovia rodín, ktoré stolujú spolu sa v nich cítia bezpečnejšie. Ako súvisí spoločné stolovanie s pocitom bezpečia v rodine?

 Má to mnoho rovín. V prvom rade stolovanie je čas, keď sme v rodine fyzicky spolu, sme v jednom čase na jednom mieste, hoci možno len pol hodinu. A byť fyzicky spolu v súčasnosti vôbec nie je jednoduché. Ďalšia veľká výhoda spoločného stolovania je, že sedíme v kruhu, alebo oproti sebe, a pozeráme sa na seba. Už to nás vedie k tomu, aby sme navzájom komunikovali, aby sme sa rozprávali. Aj jedlo samotné je dobrou zámienkou na rozhovor – čo komu chutí, čo nechutí, čo je aké. Niekto to jedlo pripravil, uvaril, možno viacerí – už aj táto príprava prináša vzájomný kontakt. 

 Spolu však môžeme byť aj pri iných príležitostiach. Prečo práve jedlo? 

 Jedlo je naša základná životná potreba, potrebujeme ho k svojej existencii. Príjem potravy sa nám spája s príjemnými pocitmi. Ľudia, ktorí sú v strese, často jedia – „zajedajú“ nepríjemné emócie. Je to práve preto, že samotné jedenie nás upokojuje a vieme si ním vylepšiť náladu. S jedlom sa teda spája viacero základných potrieb. A tieto potreby si môžeme napĺňať spoločne, pretože sú pre nás rovnaké. Spoločné jedenie máme hlboko kultúrne, možno až geneticky zakorenené. Robili to celé generácie počas tisícov rokov. Nie je to iba o zaplnení žalúdka. 

 Ak si jedlo doprajeme v spoločnosti blízkych, chutí nám lepšie?

 Sme sociálne bytosti, potrebujeme vzájomný kontakt. Množstvo výskumov ukázalo, že ľudia bez kontaktu s inými nie sú dlhodobo naplnení, nie sú šťastní, nie je im dobre. A preto aj základnú potrebu, ako je jedlo, máme kultúrne spojenú so spoločným stolovaním. Je to priestor a čas, kde si môžeme pestovať vzájomné vzťahy. Spoločné stolovanie je na to naozaj výbornou príležitosťou.   

 Pomáha nám spoločné stolovanie s ľuďmi, ktorých máme radi, aj zmierňovať stres? 

 Stresová záťaž je dnes vysoká a môže nás vyčerpávať. Stres spúšťa stresovú reakciu tela - to známe „útok alebo útek.“ Vyplavia sa zásoby cukru, telo vydá energiu a sme pripravení ísť do boja, alebo uniknúť. Stres sám osebe zlý nie je, problém je, ak po strese nepríde oddych, relax a naberanie novej energie. Práve vtedy by totiž mala prísť telesná reakcia, ktorá je opakom tej stresovej, a o ktorej sa hovorí menej. Opakom „fight or flight“- bojovať alebo utiecť, je totiž „rest and digest“ – oddychovať a tráviť. Práve to, že sa v pokoji najeme a uvoľníme sa, funguje ako regenerácia po stresovej reakcii. Keď si uvedomíme, ako funguje náš nervový systém - v stresovej reakcii je aktivovaný sympaticus – časť autonómneho nervového systému, ktorá má na starosti nabudenie tela a schopnosť akcie. Keď sa vypína sympaticus, zapína sa parasympaticus, ten má na starosti upokojenie celého organizmu, regeneráciu a trávenie. Vtedy naberáme energiu. Ak v živote dokážeme prekladať stres regeneráciou, posúva nás to dopredu. Nie je nič nenormálne zažiť a zvládnuť v živote náročnú situáciu. Potom však musí prísť upokojenie a čas na zotavenie sa. V dnešnej dobe však ľudia často jedia v strese, so zapnutým sympatickým nervovým systémom. A vtedy nám dobre netrávi, ani sa dobre necítime. Na pokojné jedenie totiž potrebujeme bezpečný priestor.

 Aj preto chceme jesť s blízkymi?

 Áno, hľadáme miesto, kde sa môžeme uvoľniť. Najesť sa v pokoji, oddýchnuť si. Práve k tomu nám slúži spoločné stolovanie. Potrebujeme totiž jesť so zapnutým parasympatickým nervovým systémom, nie naopak. Ak sme pri jedle v strese, je to záruka nechutenstva, zlého trávenia, a po dlhšom čase sa môžu pridať aj vážnejšie problémy, ako napríklad žalúdočné vredy. To je odkaz pre všetkých, ktorí jedia za počítačom pri pracovnom stole, či s mobilom pri uchu. Práve vtedy, keď sme vystresovaní, by sme si mali nájsť čas, aby sme sa najedli s rodinou, či s ľuďmi, s ktorým nám je príjemne. Ak sme totiž v strese, je náročné regulovať svoje emócie sami – rozhovor s inými ľuďmi nám to môže uľahčiť.

 Pri spoločnom jedle teda regulujeme svoje emócie lepšie? 

 Áno, na to potrebujeme spoločný rozhovor, blízkosť iných ľudí, ktorí nám rozumejú, počúvajú nás a prijímajú nás. Práve spoločný rozhovor je nástrojom regulácie emócií. Proti stresu nie je nič lepšie, ako nájsť si chvíľu a sadnúť si spolu k jedlu. Pocit bezpečia totiž získavame, ak sme prijímaní. A rodina by mala byť pre nás takým miestom. Ak si sadáme ku stolu s niekým, kto nás chce kritizovať, hodnotiť, znovu ideme do stresovej reakcie. Ak si máme napríklad v práci sadnúť v jedálni pri obede k niekomu, s kým by sme sa mali cítiť zle, radšej volíme samotu. To asi každý z nás pozná, a má to svoju biologickú podstatu. 

 Na druhej strane, podľa prieskumu spoločnosti UNIQA až tretina slovenských rodín spolu nestoluje. Prečo je to podľa vás tak a ako to môže vplývať na ich vzťahy?

 Má to zrejme viacero dôvodov. Nie je samozrejmé stretnúť sa pri jedle, ak sme aktívni a každý má napríklad iný program, záujmy a povinnosti. Funguje to však tam, kde ľudia spoločne stolovať chcú a vedome to organizujú. Nedeje sa to samé. Ak nám záleží na tom, aby sem sa stretli napríklad pri raňajkách, pri večeri, pri nedeľnom obede, dohodneme sa na tom. Lebo vtedy môžeme byť spolu, a vieme, že nám je tak dobre. 

Spoločný čas však môžeme spolu tráviť aj na výletoch, pri nejakej domácej práci alebo pri športe. Má teda spoločné stolovanie výnimočné miesto v zozname spoločných rodinných činností? Ak áno, prečo?

 To, čo ste vymenovali, sa spája s akciou. Je to nejaký spoločný výkon, spoločná práca, spoločný šport, koníčky. Aj to má krásnu pridanú hodnotu – sú to spoločné zážitky, následne spoločné spomienky – v rodine nás to spája. Spoločné stolovanie je však opak akcie a výkonu – vtedy spolu regenerujeme, trávime, zdieľame. Práve tam spracúvame a reflektujeme, čo sme zažili. Z tohto hľadiska je spoločné stolovanie naozaj výnimočné.   

Slovenská herečka Magda Vášáryová spomínala, že s jej manželom sa mohla doma rozprávať o veciach, ktoré potrebovali vybaviť najmä pri servírovaní jedla a samotnom stolovaní, inak veľmi nekomunikoval. Je možno stolovanie časom aj na riešenie takýchto prevádzkových vecí, či spoločných rozhodnutí v rodine? Alebo by to mali byť skôr relaxačné rozhovory navodzujúce blízkosť? 

 Asi to nevieme úplne oddeliť. Je to zdieľanie – rôzni ľudia v rôznych rodinách idú do rôznej hĺbky zdieľania. A tiež to môže byť rôzne aj počas dňa. Niekedy vedieme najmä funkčné rozhovory – kto, kde, kedy, ako. Na to sú skvelé napríklad spoločné raňajky – povieme si, čo koho kedy čaká, mentálne sa na to nastavíme. Mali by sme si však nájsť čas aj na jedlo, kde môžeme v pokoji reflektovať a zdieľať, čím žijeme. Pri obede sa rodina stretne málokedy, večer máme zas rôzne iné záujmy – mali by sme si to však nastaviť. 

 Stačí pre budovanie pocitu bezpečia a blízkosti v rodine, že budeme pravidelne sedieť spolu za jedným stolom a jesť spolu? Ak nie, čo treba k tomu, aby spoločné stolovanie bolo zároveň kvalitným časom stráveným spoločne? 

 Aby to tak bolo, mal byť to byť čas vzájomného záujmu, rešpektu, zdieľania. Spoločné stolovanie je výborný základ a je to niečo, k čomu sa napríklad aj deti môžu neskôr vo svojom živote vracať. Často si pri stole uvoľnení povieme veci, ktoré by sme si zámerne nepovedali, lebo vznikajú spontánne práve pri spoločnom stolovaní. Tam sa rodia aj rôzne nápady – kam spolu pôjdeme na dovolenku, čo budeme robiť cez víkend – a potom ich môžeme spolu realizovať. Vytvárame tak rodinný život. Ak sa ľudia v rodine nestretávajú, nič spolu nevymyslia. Rastú tie vzťahy, ktoré majú z čoho žiť.

 Mali by mať rozhovory pri rodinnom stolovaní nejaké pravidlá? Sú nejaké témy, ktoré by sme pri stole riešiť nemali? A naopak, sú spôsoby, ako tieto rozhovory urobiť pre nás príjemnými a prínosnými? 

 Základ by mal byť, že pri stole chceme zdieľať naše pohľady a prežívanie. Chceme si prejavovať vzájomný rešpekt a záujem. Mali by sme byť citliví a neotvárať tam veci, ktoré môžu niekomu z rodiny ubližovať a zaťažovať ho. Ak tam začneme riešiť zlé známky našich detí, pre ne to môže byť stresujúce. Namiesto oddychu a trávenia tam vyvoláme reakciu útok – útek. Ak je to pre dieťa nepríjemné, buchne lyžicou a odíde od stola. Alebo sa začne hádať a ide do konfliktu. 

Základné pravidlo je nevytvárať si navzájom stres a neubližovať si. Na druhej strane, spoločné stolovanie nás naladí na pohodu, na vzájomné počúvanie sa. A môže to byť teda dobrá príprava na to, aby sme možno otvorili aj ťažšiu tému, keď dojeme. Ale zoberieme ju od toho stola preč. Možno aj medzi štyri oči, nemusíme nepríjemné veci riešiť pred všetkými. Toto je bežný zvyk aj pri politických či biznisových rokovaniach, kde sa riešia ťažké témy. Často im predchádza spoločné jedlo, ktoré má účastníkov príjemne naladiť.  Ak sa však ide pri týchto stretnutiach do konfliktu, vtedy ide jedlo bokom. 

 Tradíciu spoločného stolovania, trvajúceho aj niekoľko hodín, majú južanské národy. Je dôležité aj to, koľko času pri stole spolu strávime? 

 Náš životný rytmus nám toto zrejme nedovoľuje, ale dajú sa dohodnúť aspoň jeden–dva dni v týždni, kedy sa najeme spoločne. Vyslovene to naplánovať, zaradiť do programu rodiny. Mala by to byť vec, na ktorej nám záleží. Napríklad v stredu spoločná večera o pol siedmej. Ak to niekomu nevyjde, nie je to katastrofa. Tí, čo môžu, sa stretnú. A možno tým ostatným bude chýbať to, čo sa pri stole udialo a povedalo. A možno si povedia – nabudúce tam chcem s ostatnými byť, lebo mi tam je dobre. A čo sa týka času – aj krátke stolovanie je lepšie ako nič, ale keď si vieme s blízkymi vychutnať pohodu a jedlo, a máme na to dostatok času, odídeme viac zregenerovaní. 

 Čo to vôbec znamená, aj pri spoločnom stolovaní, „byť prítomný“?

 Vidím tam dve roviny. Prvá je, že by sme mali byť prítomní pri jedle – mali by sme si ho uvedomovať všetkými zmyslami – jeho chuť, textúru na jazyku, vôňu. Vtedy nám dobre trávi a odnášame si z jedla živiny, ktoré potrebujeme. Je známe, že trvá približne 20 minút, kým dôjde zo žalúdka do mozgu informácia, že sme najedení. To znamená, že ak dovolíme vedomé, pomalé jedenie, tak aj ten pocit zasýtenia príde, a zjeme toľko, koľko potrebujeme. 

Druhá rovina je byť prítomný s ostatnými ľuďmi. Počúvať, vnímať, overovať si, či dobre rozumieme a poskytnúť si to vzájomne. Byť si naozaj nablízku. 

 Je zvyk spoločného (ne)stolovania niečo, čo si nesieme z pôvodnej rodiny?   

 Je to návyk a návyky si nesieme. Viem si predstaviť, že ak sa stretnú dvaja partneri s rôznou skúsenosťou, tomu jednému to spoločné stolovanie chýba a vysiela signály – veď si poseďme, neutekaj hneď, nevyťahuj hneď mobil a podobne. Je to o vzájomnom reflektovaní toho, čo zažívame – ja mám spoločné stolovanie rád, ale pozri, kvôli tomuto a tomuto je dobré pre nás oboch. 

Ak máme v stolovaní rôzne návyky, je dobré o tom diskutovať – čo nám to prináša a ako sa pri tom cítime. Viem si však predstaviť, že niekto si mohol odniesť zo spoločného stolovania v pôvodnej rodine aj traumu, ak panoval pri stole stres, ak tam boli hádky a stolovanie bolo nasilu. 

 Čo ak jeden člen rodiny spoločné stolovanie „bojkotuje“? Napríklad príde k stolu až neskôr, odchádza hneď, keď doje, s tým, že ide napríklad pracovať. Alebo ak tínedžer zrazu chce jesť v svojej izbe s tým, že sa musí učiť? Dá sa to nejako zmeniť? Mali by sme akceptovať, ak niekto nechce tráviť čas pri stole s ostatnými? 

 Ak všetci ostatní chcú, netreba sa spoločného stolovania vzdať. Je dobré pokračovať, hoci možno v užšom kruhu. Aj keď pri stole nie sme všetci spolu, môžeme mať z toho úžitok. A skutočne je dobré sa o tom rozprávať, povedať si, prečo to má pre nás význam. 

Nájsť si čas na ostatných je prejavom rešpektu. Možno ten jeden člen rodiny nevidí v spoločnom jedle pridanú hodnotu. Môžeme skúsiť ukázať mu v rozhovore, aký to má pre všetkých v rodine význam.   

 Dá sa začať so spoločným stolovaním a rozhovormi pri jedle aj po rokoch spoločného života, a ako ho to môže zmeniť? 

 S dobrými vecami môžeme začať vždy a škoda času, ktorý nám utečie bez nich. Začať to môže spoločným rozhovorom na túto tému. Porozprávať sa o tom je prvý krok, a druhý krok môže byť experiment. Dať si mesiac, počas ktorého sa napríklad každú stredu stretneme o pol siedmej doma na večeru. A nech sú do toho všetci zapojení. 

 Alebo aj nedeľný obed je krásna tradícia. Či už ideme von, alebo ho nachystáme doma, alebo je to piknik. A po skončení tohto obdobia to vyhodnoťme – či nám to prinieslo, čo sme chceli. A ako nám pri tom bolo. Kedysi sa budovali aj príbytky tak, že stôl bol uprostred, bol centrom diania

 Existuje mnoho typov rodín – je pre všetky spoločné stolovanie vhodné? 

 Spoločné stolovanie sa netýka len rodín. Bežne spolu jedia kolegovia, pracovné tímy si robia spoločné obedy, či raňajky a veľmi to utužuje vzťahy. Často sa tam bez stresu a bez konfliktov vyriešia aj vážnejšie problémy. Jedlo to celé uľahčuje. Neobjavujeme koleso,  spoločné stolovanie funguje naozaj tisícročia. Už v staroveku sa v príbehoch a bájach spomínajú hostiny, v stredoveku sa konali niekoľkodňové hody. Aj dôležité udalosti v živote sa oslavujú pri stole. Svadobná hostina, kar po pohrebe. Promócie, krstiny, narodeniny...

Spoločné jedenie má aj spirituálne presahy. Posledná večera v Biblii – ten najsilnejší odkaz pred smrťou – vezmite chlieb, a jedzte z neho všetci. Spoločné stolovanie máme v sebe hlboko zakorenené, a je škoda, ak sa oň pripravujeme. Áno, môžeme ho ignorovať, ale bude nám chýbať.

Rozhovor vznikol s podporou finančného domu UNIQA. Viac o tom, čo najviac ovplyvňuje pocit bezpečia v slovenských rodinách nájdete tu: https://budmepritomni.sk/ a tu: Veľký prieskum rodín – Spoznajte prieskum o pocite bezpečia v slovenských rodinách